Tradícia zaväzuje
Vladimír MEZENCEV
Ukrajinská
žurnalistika na Slovensku má dlhoročnú a úspešnú tradíciu. I keď sa
zrodila v
Košiciach /síce neoficiálne/ už 3.decembra 1934 vysielaním pre Rusínov
a
Ukrajincov na vtedajšej Podkarpatskej Rusi v košickom štúdiu
Československého
rozhlasu, jej prirodzeným centrom je Prešov. Ukrajinská rozhlasová
redakcia si
však v tých časoch zažila sťahovanie z miesta na miesto. Po Viedenskej
arbitráži sa určitý čas presťahovala do Prahy a od marca 1941 sa jej
domovom
stala Bratislava. V čase SNP zneli výzvy na antifašistický boj v
ukrajinčine aj
z Banskej Bystrice. V októbri 1945 sa podarilo obnoviť vysielanie z
Bratislavy,
ale už v auguste 1948 sa ukrajinská redakcia presťahovala do Prešova.
Prvé
vysielanie bolo 21.augusta 1948 z novovytvoreného Ukrajinského štúdia
Čs.
rozhlasu.
Napriek
kvalitnej a obetavej práci, skúseným redaktorom a solídnemu počtu
stálych a
verných poslucháčov prišli ďalšie organizačné zmeny, ktoré podľa
zainteresovaných boli skôr krokom späť než progresívnymi činmi. O tom
všetkom,
ale i o ďalších úspechoch, problémoch a hľadaní východísk z nich sa
hovorilo na
dvojdňovej medzinárodnej konferencii Ukrajinské masmédiá na Slovensku
po roku
1945 a prezentácia Ukrajiny v nich, ktorá sa, samozrejme, uskutočnila v
Prešove. Organizátorom tohto podujatia bola Ústredná rada Zväzu
Rusínov-Ukrajincov SR pri príležitosti 60.výročia zrodu ukrajinskej
tlače na
Slovensku, pričom konferencia sa zároveň stala realizáciou projektu
Slovensko-ukrajinského centra kultúry. Ide zároveň o spoluprácu
Prešovského
samosprávneho kraja /PSK/ a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny v rámci
programu
cezhraničnej spolupráce 2007-2013 medzi SR, Maďarskom, Ukrajinou a
Rumunskom. Z
predchádzajúcich riadkov vyplýva, že išlo nie o lokálnu záležitosť
niekoľkých
novinárov pamätníkov, ale o podujatie, ktorého význam prekračuje
hranice
východoslovenského regiónu a susednej najzápadnejšej ukrajinskej
oblasti.
Účastníkmi konferencie boli teda nielen novinári z ukrajinských
masmédií,
vychádzajúcich na Slovensku, ale i vysokoškolskí pedagógovia z
univerzít v
Bratislave, Prešove a Užhorode, spisovatelia, predstavitelia
slovenských i
ukrajinských občianskych združení... Nechýbali ani diplomati z
Generálneho
konzulátu Ukrajiny v Prešove na čele s gen. konzulkou Oľgou Benč,
vedeckí
pracovníci, funkcionári Zväzu Rusínov-Ukrajincov v SR.
V
súčasnosti ukrajinské printové médiá na Slovensku predstavujú
dvojtýždenník
Nove žiťtja, mesačník pre deti Veselka a literárno-umelecký časopis
Dukľa.
Tento vydáva Spolok ukrajinských spisovateľov Slovenska. Nove žiťtja
svojho
času vychádzalo dvakrát týždenne, jeho prvým vydavateľom bol Krajský
výbor KSS
v Prešove, v rokoch 1959-1990 ÚV Kultúrneho zväzu ukrajinských
pracujúcich v
ČSSR a od roku 1990 Zväz Rusínov-Ukrajincov SR. Dvojtýždenníkom sa
noviny stali
až v roku 1996 a to z veľmi prostého dôvodu – pre nedostatok finančných
prostriedkov. O tom, že je ich veľmi málo svedčí i fakt, že celú
redakciu
predstavuje jeden človek – šéfredaktor Miroslav Iljuk... V roku 2003
bola
ukrajinská i rusínska redakcia Slovenského rozhlasu v Prešove zrušená a
premiestnená do Košíc, čo mnohí zainteresovaní stále považujú za veľmi
nesprávne rozhodnutie. V Košiciach vtedy vznikla redakcia národnostno -
etnického vysielania a tá pôsobí dodnes. Ukrajinská tlač na Slovensku v
súčasnosti prežíva neľahké chvíle. Tak napríklad nepriaznivo pociťuje
stav,
ktorý je vo financovaní národnostných menšín. Do konca októbra z Úradu
vlády SR
ešte v Prešove nedostali ani cent. V redakciách chápu, že po marcových
voľbách
nastali v ústredných štátnych inštitúciách podstatné personálne zmeny,
ale
ťažko to vysvetľovať v tlačiarňach a ostatným dodávateľom tovaru a
služieb,
ktorí za svoju prácu a materiál právom požadujú zaplatiť. Dobre
pripravená
konferencia potvrdila, že ukrajinské médiá na Slovensku, tlačené i
elektronické,
ktoré majú už bohatú tradíciu, majú zároveň pevné a nezastupiteľné
miesto v
slovenskej tlači. Okrem toho, na rozdiel od iných, mali svojim obsahom
vždy
blízko k spolupatričnosti s majoritným slovenským národom, nikdy
neútočili na
svoju domovinu, za ktorú s najväčšou samozrejmosťou považujú v
súčasnosti
samostatnú Slovenskú republiku. Na rozdiel od médií iných národnostných
menšín,
ku ktorým sa však náš štát chová oveľa štedrejšie...